Page:Pottier, Jouve - Épître en patois, 1866.pdf/16

Le texte de cette page a été corrigé et est conforme au fac-similé.
5

Je n’ son mi bé hostou, vo lo pô bé sooue ;
Je n’on mi dou procès par an.
Neu contribution èss’ péyo bé tocoue ;
L’an-ci j’ n’on èvi q’in sorjan.

6

Je fron steu bé d’vo dir’ po in peu pi vo piare,
Çou q’ç’o do péï ci, çou q’ç’o
D’ not’ foçon de viquè qu’o extraordinare.
Je lo diron dô not’ prôch’mo.

7

Je d’mouro dô lé Vôge et dô in fameu léye.
Ouss viss què ç’ seusse, o lo sè bé,
Se ç’n’ir’ de Girômouè, steu co quéq’ peu Nancéye,
Lè Lorraine èn’ serô cét’ ré.

8

S’o voiyin, Monseigneur, tan de pir, tan de reuche,
Q’ èvodo slè je son spandi,
Et s’o no voiyin fâre in fremége ou dé peuche,
O ! vo s’ré cét’ bé-n ébaubi.

9

Je féyo not’ canton, j’non q’ in quiré, q’ in mâre,
Et nos on troze section.
E fau bé pi d’in jo è çôlo q’vouron fâre
Lo tô dè dèrére môhon.

10

E ’n î mohôvorou, tot au mon heuy’ cen deuze ;
Quéqu’ ène è douz oure de lan.
Préq’ to potyo (ç’o cét’ ènn’ bé mah cheuse)
Lo léye o rèle et bé méchan.